Po prekročení limitu štvorciferného čísla som sa rozhodla prestať počítať vzťahové sťažnosti svojho okolia. Moja otázka znie: prečo teda ostávaš v niečom, čo ťa trápi?
Život mi pripomína telenovelu. Strieda sa v ňom smiech, radosť, útrapy, nepochopiteľné peripetie a miestami netuším akým prívlastkom by som ho opísala.
Fáza začiatku a konca vzťahu by sa dala celkom slušne zhrnúť do dvoch protipólov. Vstup do pomeru v nás prebúdza dojem, že sme našli dokonalý prototyp partnera.
Poďme na to ženy, koľkokrát sme počuli túto vetu a jej podobné obmeny? Po pravde ich ani nespočítame. Povedzme si ale spôsob, akým sa k nej vždy dostaneme.
Keď dôjde na rázcestie, v rámci ktorého stojíš pred rozhodnutím povedať, čo si reálne myslíš alebo nenaštrbiť svoj dokonalý slušný look, k čomu sa uchýliš?
Definovať dnešné vzťahy je celkom makačka. Na každý bežný problém sa z čista jasna nalepí akási bizarnosť, pri ktorej si dramaticky čapneš dlaňou o čelo.
Pokora a rešpekt sú základnými stavebnými kameňmi akéhokoľvek vzťahu, či už sú to priatelia, partneri, kolegovia alebo rodina. Predsa len sme si všetci rovní.
Jednak nás dnešná spoločnosť tlačí k tomu, aby sme sa uspokojili s málom, ale okrem toho všetkého by sme sa ešte do plusu mali ospravedlňovať, že nám to nestačí.
Úspešnosť vzťahu závisí od veľkého množstva rôznych faktorov. Ich vzájomné fungovanie predstavuje akési lepidlo, ktoré dvoch ľudí spája a drží pohromade.
